Povesť o Rosine

OBEC
napísané 19.6.2011 , zverejnil Tomáš Kováč
aktualizované 7.8.2014

{introtext[povest o Rosine - test]}

Kedysi dávno mladý šľachtic z rodu lietavských pánov potulujúc sa na koni po rozsiahlom panstve bol svedkom udalosti, keď akýsi šafár nechal pandúrom zbiť mladé, celkom obnažené dievča, lebo mu nechcelo byť po vôli a azda sa dopustilo dajakého malého priestupku. Mladý šľachtic však dievča vyslobodil, šafára vlastnoručne potrestal a k dievčaťu poslal hradného lekára, aby ju opatroval.

Tento zážitok zanechal v duši šľachetne mysliaceho a neskazeného mladíka viditeľnú stopu, preto sa išiel osobne presvedčiť, či je dievčina v poriadku. Dievča bolo krásne, vznešeného výzoru i vzrastu, dlhé čierne vlasy jej siahali až po kolená, malo výrazne modré oči, červené líca
a jemnú pleť. Niet divu, že mladík zahorel voči nej úprimnou láskou. Začal sa viac zaujímať o osadu, z ktorej dievča pochádzalo, a čoraz častejšie vyhľadával príležitosti priblížiť sa k nej. Dievča sa volalo Rosina – zrejme od mena Rozália, prípona -ina sa často pridáva ku krstnému menu, napr. Jožina, Štefina, teda azda aj Rosa – Rosina. Keď Rosina videla opravdivosť a vážnosť jeho citov, zasiahnutá šípom Amora vrhla sa mu do náručia. Nastali pre nich šťastné a radostné dni. No nielen mladý pár, ale aj všetci osadníci sa radovali, lebo mladý šľachtic zakázal bičovanie a išiel im vo všetkom v ústrety, lebo zlomyseľný šafár nemohol zabudnúť na verejné poníženie a prisahal pomstu.
Šafár prezradil tento pomer mladého urodzeného pána so sedliackym dievčaťom jeho rodičom, ktorí to však považovali za mladistvý výstrelok ich syna a viac sa o túto vec nestarali. Keď však mladík vážne trval na tom, že zostane dievčaťu verný, a keď následok ich lásky bol už zjavný, rozhodli sa rodičia dať svojho syna do služieb kráľa, kde sa mal zoznámiť s dvorným životom, vznešenými dámami a zabudnúť na neuváženú lásku k mladej Rosine. Šľachtic sa teda išiel rozlúčiť s Rosinou. Tá medzitým porodila chlapčeka, v ktorého žilách prúdila jeho vznešená krv. Sľúbil jej, že sa vráti a vezme si ju za manželku. Zhromaždil celú osadu, bohato ju obdaril a žiadal, aby jeho mladú Rosinu a chlapčeka chránili pred všetkými hrozbami a nebezpečenstvami. Osadníci všetci do jedného prisahali, že ich budú chrániť pred všetkým, čo by ich mohlo ohroziť, hoci aj s obetovaním vlastného života. Prísaha to bola veľmi úprimná, pretože mladého pána si všetci vážili a ctili, a Rosinu pre jej krotkú, jemnú povahu veľmi milovali.
Po odchode mladého zemepána neprajný šafár oznámil panstvu sprisahanie sedliakov a vymohol si kruté zaobchádzanie s nimi. Upriamil sa hlavne na Rosinu a jej dieťa. Plieskanie korbáča bolo na dennom poriadku, ale osadníci zostali verní prísahe, a pokiaľ to bolo možné, nastavili aj vlastné telá proti ranám, ktoré boli určené Rosine. Keďže nepokoje a vzbury boli časté, panstvo nehovorilo inak iba o Rosininej bagáži a jej sprisahancoch. Neskôr začali volať celú osadu Rosina.
Panstvo vidiac, že Rosina zostáva verná šľachticovi a že dieťa sa im môže stať neskôr nepohodlným, rozhodli sa zničiť ho alebo aspoň ho odlúčiť od matky. Keď to nešlo po dobrom – nenásilím a sľubmi, chceli ho uniesť, čo sa im napokon aj podarilo. Osadníci dávali na Rosinu dobrý pozor, preto niet divu, že únos dieťaťa spozorovali. Začal sa boj medzi panským služobníctvom a hajdúchmi na jednej strane a osadníkmi s ozbrojenými kosami a lopatami na strane druhej. Boj bol krutý a výsledok smutný, priam zdrvujúci. Osadníkov povraždili alebo odvliekli do hradného žalára. Rosinino dieťa počas boja zahynulo a Rosina, odstrčená k často ponižujúcemu hradnému služobníctvu, onedlho následkom žiaľu a zlého zaobchádzania takisto prišla o život.
Zvesť o tejto udalosti sa veľmi rýchlo rozšírila v blízkych aj vzdialenejších osadách, a tak sa nad Rosinou utvorila akási gloriola hrdinskosti. Široko-ďaleko potom spomínali vyvraždenú osadu „Rosinu“.
A čo sa stalo so zaľúbeným mladým zemepánom? Ten sa po vstupe do služieb kráľa v zármutku nad nešťastnou láskou pripojil k vojsku, ktoré bojovalo proti Turkom. Hľadal smrť a bol všade tam, kde sa v najväčšej miere „rozdávala“. No zomrieť mu nebolo súdené. Zásluhou nebojácnosti a obetavosti kráľ vyhovel jeho žiadosti o povýšenie Rosiny do šľachtického stavu, aby sa s ňou mohol oženiť. Keď sa s radosťou vrátil na hrad, dozvedel sa smutnú správu o vyvraždení osady a smrti Rosiny s dieťaťom. V roztrpčenosti nad touto skutočnosťou vraj preklial hrad, opustil rod a odišiel do hôr, kde sa stal pustovníkom.
Od tých čias sa povráva, že keď sa na Lietavský hrad blížilo nejaké nebezpečenstvo, objavil sa predtým pustovník so zdvihnutým prstom, aby naň upozornil.

Krásna, azda trochu smutná ľudová povesť o našej obci. Hoci nevieme, či sa zakladá na skutočnej historickej udalosti, obsahuje v sebe tajomné čaro minulosti, azda aj romantiku zašlých časov a – to najdôležitejšie – aspoň sčasti zachytáva to, na čo sa dnes už nik nepamätá – na pôvod názvu našej rodnej obce, nášho súčasného domova. Zachytáva aj kúsok z nás...

Nové dokumenty

 
19.1.2018 Zápisnice a uznesenia 2017
Zápisnica č. 6/2017 z mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva v Rosine zo dňa 13.12.2017
19.1.2018 Zmluvy o nájme a prenájme
výpožička KD
17.1.2018 Objednávky 2018
Obj. č. 1, 2 a 3/2018
17.1.2018 Úradná tabuľa
Oznámenie o dražbe – KN-C 1788/173 k.ú. Rosina
17.1.2018 Zmluvy o nájme hrobového miesta
Zmluva o nájme hrobového miesta 738


Odber noviniek

 súhlasím so zasielaním noviniek z portálu www.rosina.sk

Projekty a aktivity obce


javascript